Roľnícke povstanie

20te roky 19. stor.

Koncom 20. rokov 19. storočia neúroda a veľký sociálny útlak ešte viac zhoršili postavenie poddaných. V roku 1831 sa k týmto negatívam pridružila aj cholerová epidémia, ktorá Uhorsko zasiahla začiatkom leta. Na východné Slovensko prenikla z Poľska aj napriek niektorým ochranným opatreniam zo strany vlády, napr. sanitný kordón. Prvé úmrtia sa v okrese Vranov začali prejavovať v júli 1831. Vrchnosť spolu s lekármi začala robiť v okrese sanitárne opatrenia, ktoré mali zabrániť jej šíreniu – napr. chlórovanie studní, pochovávanie zomrelých na choleru v hromadných hroboch a na osobitných cintorínoch a pod.

leto 1831

V lete 1831 vypuklo na východe Slovenska aj veľké roľnícke povstanie. Dnes na základe historických poznatkov môžeme jednoznačne povedať, že hlavnou príčinou Východoslovenského roľníckeho povstania bolo zlé sociálno-ekonomické postavenie ľudu. Druhotnou príčinou týchto významných, ale smutných udalostí bola cholerová epidémia a k nej sa viažúca „travičská alebo prášková povera“, podľa ktorej prostý ľud proticholerové prášky pokladal za jed.

6. august 1831

Rušné udalosti roku 1831 neobišli ani obyvateľov obce Komárany, ktorí sa dňa 6. augusta 1831 pridali k merníckym buričom. Vyhňami vzbúr boli dedinské krčmy, kde vládla masová psychóza strachu a paniky pred cholerou, ktorá kosila ľudí.

18. 1. 1832

Vo svojom služobnom hlásení prvý podžupan Ladislav Dókus dňa 18.1.1832 uvádza, že v Zemplínskej stolici ochorelo na túto epidémiu 40 439 osôb a celkove počet jej obetí činil 18 672. Počas cholery zomrelo v obci Komárany 9 osôb. Len v rodine Gregusovcov zomreli 2 chlapci a 1 dievča. Poverčivých dedinčanov úplne pohltila a ovládla neoverená povesť o panskom trávení ľudu. Kto ju chcel vyvrátiť, ten bol považovaný za zradcu a bol navždy umlčaný.
Dnes sa pod komáranským lesom nachádza pamätné miesto Na pahruni – prícestný kríž z kameňa. Tu zabili vzbúrenci merníckeho evanjelického kazateľa Jozefa Kacziána. Evanjelický kňaz bol svedkom veľkého prelievania krvi v merníckom kaštieli a chcel zachrániť svoj život. Utekal cez záhradu na čičavskú cestu, no vzbúrenci, ktorí boli vyzbrojení kosami, sekerami, vidlami a kyjmi, ho prenasledovali. Niektorí z nich mali šable aj pušky a začali po ňom strieľať. Evanjelický kňaz, brániac svoj život puškou, niektorých rebelov poranil. Pod jednou brezou ho sedliaci z Komáran dobehli a údermi sekerou do hlavy ukončili jeho mladý život.

3. 9. 1831

Za pomoci privolaného vojska bolo povstanie potlačené. Dňa 3. septembra 1831 „Horucim prawom Wranovskym“ z komáranských rebelov štyroch usvedčili a odsúdili na smrť obesením. Podľa kronikára Čorbu k nim patrili – Ján Hudák, Michal Macko – sedliak, Ján Ďurkuv – poľnohospodársky sluha a istý Hric sedliak. Ako piaty bol odsúdený na šmerc slupovu“ dňa 15. októbra 1831 komáranský richtár.

po povstaní v 1831

Po roľníckom povstaní v roku 1831 sa hospodárskosociálne postavenie obyvateľov obce veľmi nezmenilo. Ako sme uviedli, miestni zemepáni tiež prešli na majerský spôsob hospodárenia s cieľom dosiahnuť vyššie zisky. Na doplnenie obrazu o stave obce asi v polovici 19. storočia uvedieme ešte iné údaje získáné E. Fényesom. V jednej svojej historickej práci spomína, že v uvádzanom čase sa komáranský chotár rozprestieral na ploche 1 100 k.j., z toho 191 k.j. oráčiny, 50 k.j. lúk užívali sedliaci (5 4/8 porty) a 12 želiari. Majerskú pôdu tvorilo 200 k.j. ornej pôdy, 100 k.j. lúk, 400 k.j. lesa a zvyšok tvorili krovinaté pastviny a vinice. Dve tretiny pôdy ležalo na rovine, kde sa po hnojení darilo pšenici a jarinám.

19. storočie

Cez obec pretekal potok, ktorý sa však často vylieval z koryta a zanášal ju bahnom. V blízkosti obce bol aj kameňolom, odkial‘ sa získaval stavebný kameň. K miestnym zemepánom vtedy patrila vdova po Pavlovi Závodym, vtedy už manželka Alexandra Podhájeckého, rodina grófa Forgácha a Štefan Dienes. V 19. storočí k tunajším majiteľom patril ešte aj Andrej Czibur, ktorý sa v rámci Zemplínskej župy zaradil medzi väčších vlastníkov pozemkov s rozlohou 202 k.j. pôdy. Pri uvádzanom popise obce sme doposial‘ neuviedli informácie o dvoch kaštieľoch či kúriách existujúcich v obci. Jedna z nich patrila rodine Cziburovej. Nie je známy rok jej výstavby, ale stála v západnej časti obce za rímskokatolíckym kostolom.

1909

Jej posledným majiteľom z tohto rodu bol Viliam Czibur. Po ňom sa vystriedali viacerí majitelia. Jedným z nich bol žid Roth, ktorý ju asi v roku 1909 predal miestnej roľníckej rodine Jakubčinovcov a ich potomkovia ju vlastnia dodnes. Pôvodný objekt je už značne prestavaný. Kedysi tu stála veľká ovčiareň a stodola. Ešte dnes stodola Jakubčinových a Ivana svedčí o panskom gazdovaní. Mlatba obilia sa v minulosti konala na Pastovníku, (kde je dnes vybudovaný športový štadión). Okolo pôvodnej kúrie boli v minulosti domky pre čeľaď a služobníctvo. Tieto pozemky vlastnili (po roku 1965) Michal Ivan, Jozef Kostura a Michal Fedor. Pozemky patriace ku kúrii boli medzi dvoma svetovými vojnami rozpredané miestnym roľníkom. Druhú kúriu vlastnila rodina Dienesových a stála vo východnej časti obce vedľa rímskokatolíckeho kostola. Pred rokom 1896 vyhorela a pozostatky majetku boli rozpredané miestnym roľníkom. Dnes už niet po nej ani stopy. Bol tam postavený rodinný dom Jozefa Gregusa (Ondov) (podľa údajov z roku 1965).