Medzi Komáranami a Merníkom, v priľahlom údolí zvanom Potkanova debra ústiacom do údolia potoka Čičavka, ale aj na iných miestach, zaznamenávame stopy po dávnej banskej činnosti. Bola spojená s exploatáciou suroviny na výrobu ortuti. Banská činnosť v danej lokalite je spomínaná v literatúre viac vo vzťahu k obci Merník než ku Komáranom. Obe obce však s prezentovanou témou veľmi súvisia. Uvádzaná Potkanova debra tvorí akýsi prirodzený predel – hranicu chotárov oboch obcí.
O počiatkoch banskej činnosti v tejto oblasti neexistujú žiadne písomné doklady. Našli sa iba zvyšky stôp po spracovávaní miestnej rudy asi zo 17. storočia. Až po roku 1830 na základe iniciatívy grótky Márie Forgáchovej sa začalo kutanie a systematickejšia ťažba rudy juhozápadne od Merníka, v okolí údolia Lasch v komáranskom a merníckom chotári. Táto prevádzka dočasne skončila začiatkom 50. rokov 19. storočia. Niektorí autori zaoberajúci sa históriou banskej činnosti u nás spomínajú koncom prvej polovice 19. storočia existenciu baní v Merníku a v Komáranoch (mala názov „Peter a Pavol“). Z hospodárskeho hľadiska mali však malý význam a neboli vedené v uhorských štatistikách. V roku 1855 bol riaditeľom bane František Kissa a o rok neskôr Anton Nederský. V banskej knihe „U sedrie v Levoči“, ktorá je dnes uložená v miestnom archíve, nachádzame zápis zo dňa 11. decembra 1878 o vzniku firmy Banská spoločnosť Komaróczmerniki Mária, ktorá získala banské oprávnenie na ťažbu rumelky. Toto rozhodnutie banského kapitanátu v Spišskej Novej Vsi sa týkalo územia obce Komárany v lokalite Potkanova debra a Čengerovka. Zároveň spomínaná banská spoločnosť mala pridelených 94 výhradných kutísk v katastrálnych obciach Komárany, Jastrabie, Merník, Čičava, Vranov, Sedliská, Majerovce, Hencovce, Kladzany, Nižný Hrušov, Vranovské Dlhé a Vyšný Kazimír. Spomínaná spoločnosť zanikla po roku 1880, keď do banských stavieb prenikli veľké množstvá povrchových vôd a tvorili prekážku v banskej činnosti. Majetnejšie osoby z okolia Vranova a priľahlých obcí sa pokúsili vytvoriť novú spoločnosť. V roku 1887 sa stal riaditeľom baní A. Czibur z Vranova a v roku 1890 A. Raisz z Prešova. V tomto období bolo viacero spoluvlastníkov miestnych baní. Tunajšie bane poskytovali miestnym obyvateľom pracovné príležitosti. Podľa archívnych dokladov tu po roku 1909 pracovali z obce Komárany M. Žipaj, M. Chromik, J. Markovič, J. Sabol, J. Kušnír, M. Guman, J. Guman, J. Lipkoš, M. Fedor.
Doklady o prepojení obce Komárany s banskou činnosťou nachádzame v rôznych posudkoch o geologickom alebo geologicko-baníckom stave mernícko-komáranského ložiska. Patrí k nim posudok E. Honscha s názvom „Beschreibung der Komarócz-Mernyiker Zinnobergrube“. Z roku 1913 pochádza stanovisko A. Spenglera s titulom „Gutachlicher Bericht uber die Quecksilbergrube Kamarócz – Mernyiker – Mária im Komitat Zemplén, Ungarn“. V 20. storočí bola banská činnosť spojená skôr s Merníkom, avšak podpovrchová ťažba siahala aj pod komáranský chotár. Najväčší rozmach dosiahla počas vlastníctva miestnych baní francúzskou spoločnosťou Société Miniera Le Cinabre Société Anonym so sídlom v Paríži v rokoch 1923 – 1939. Po roku 1942 nasledoval zánik baní. Za prvej Československej republiky zamestnávali v bani viacerých miestnych obyvateľov, ale aj cudzincov. Potreba baníkov a hutníkov sem prilákala robotníkov z Poľska, Nemecka, Ruska. Mnohí z nich prebývali v banských ubytovniach alebo spávali na prenájmoch v okolitých dedinách. V Komáranoch tak v medzivojnovom období bývala pracoval v bani ako haviar Nikolaj Seminohov, ruský emigrant. V ČSR sa zdržiaval od roku 1920. V obci býval aj Michal Chromik, ktorý v Merníku pracoval ako hutník.
