1303
Archeologické nálezy dokazujú osídľovanie komáranského chotára v slovanskom období. Prvá písomná zmienka o obci však pochádza z roku 1303.
1332
O pár desaťročí neskôr, asi okolo roku 1332, sa v cirkevných dokumentoch o odvádzaní pápežských desiatkov dozvedáme o farárovi Petrovi z Komáran. Tunajší kostol, pôvodne gotický, môže dokladovať existenciu obce pred 14. storočím.Archeológmi nájdené a zdokumentované slovanské sídlisko, názov obce a jej rozvinutosť začiatkom 14. storočia, vedú k predpokladom o jestvovaní obce už pred 11. storočím. Komárany tak patria k najstarším obciam v tunajšej oblasti.
1429
Už koncom 13. storočia vlastnila rodina Rozgonyiova územia a s nimi aj už vtedy existujúce obce. Určitú výnimku tvorili Komárany, ktoré boli zemianskym majetkom. V polovici 14. storočia patrili zemanom z Geče. Komárany boli sídlom zemianskej rodiny Papovcov a už v roku 1429 je jej zemepánom Ján Pap, ktorého potomkovia obec vlastnili asi do polovice 16. storočia.
1548
V roku 1548 sa ako majitelia obce spomínajú Demeter Oroszy a Ján Zomory.
1585
Po roku 1585 časť obce vlastnili czeglédski Byzonovci. Zo súpisu majetkov po roku 1585 vyplýva, že jej novým majiteľom sa stala rodina Báthoryovcov, ktorej patrilo panstvo Čičva, resp. Vranov. Následne potom sa majitelia striedali František Rácsay v 17. storočí, rodina Nádasdyovcov, Nyáryovcov, Esterházyovcov a Drugethovcov, ako majetková súčasť panstva Čičva.
1600
Komárany ako stredoveká obec mali slovenské obyvateľstvo v čele s richtárom. Už v 16. storočí, možno aj skôr, tu mali miestni zemania vybudovanú svoju kúriu. V roku 1600 sídlisko tvorilo okrem richtárovho domu dálších 20 obývaných poddanských domov, kúria, škola, fara a kostol, v tomto čase bez farára. Predpokladáme, že pôvodne rímskokatolícky kostol vtedy prevzali evanjelici. Komárany boli v tomto čase stredne veľkou dedinou s temer výlučne poddanským obyvateľstvom. Z daňových súpisov z rokov 1567, 1582, 1610 a 1635 sa dozvedáme, že miestne sedliacke domácnosti boli zdanené daňou kráľovi (okrem richtára) od 2,5; 2,75; 1 resp. 0,25 porty. Sledujúc uvedené údaje môžeme konštatovať, že začiatkom 17. storočia nastalo zníženie počtu týchto domácností, alebo ich schudobnenie a tento vývoj pokračoval aj v prvej polovici 17. storočia. V prípade želiarskych domácností, ktorých bolo v roku 1567 šesť a v rokoch 1610 a 1635 ich zdanili od 0,5 a 0,12 porty, konštatujeme tiež znižovanie ich počtu resp. ich schudobnenie. Nepriaznivý ekonomický a sociálny vývoj v prvej polovici 17. storočia znamenal úbytok obyvateľstva a domov v nami spomínanej obci.
16. – 17. storočie
V 16. a 17. storočí tu boli poddanské a zemepánske vinice a symbol viniča sa neskôr preniesol aj do znaku obecného pečatidla. O pestovaní viniča v Komáranoch sa zmieňuje aj Elek Fényess, autor knihy „Magyarország geographiai szótára“ z roku 1850, ktorý v nej spomína vinice o ploche “ na 40 motýk“.
1636
Spomínali sme, že v prvej tretine 17. storočia bola jedným z majiteľov obce aj rodina Rácsayových, ktorá ju mala v zálohe. V jednej výsadnej listine z 20. júna 1636 sa dozvedáme, že gróf Esterházy umožnil vtedy už šľachticovi Gergeľovi Mrazkovi, pôvodom z Čemerného, vykúpiť Komárany zo zálohy a povolil obec osídliť. Získal privilégiá, ktoré mu umožnili aj hmotný zisk. O Mrazkovi hovoríme preto, lebo bol pôvodne poddaným a za doteraz nezistené služby bol potom oslobodený a povýšený do šľachtického stavu. Stal sa tak predstaviteľom tunajšej drobnej šľachty a zároveň na určitý čas aj majiteľom obce.
17. storočie
V 17. storočí patrili obyvatelia Komáran k nezákupným poddaným, ktorí nad užívanou pôdou či usadlosťou nemali žiadnu dispozičnú moc, ale zväčša ju mohli dedične užívať. Všetka pôda počas feudalizmu patrila šľachte alebo kráľovi. Zo vzťahu zemepán – poddaný sa odvíjali aj rôzne náležitosti – naturálna renta, robotné povinnosti, deviatok z úrody, furmanky a pod. Ich vzájomný vzťah bol spísaný v urbároch.
1715
V podstate celé 17. storočie život miestnych obývateľov, ale aj celého východného Slovenska narúšali vojny (v roku 1604, 1618, 1642, 1673, 1683 ) alebo rozličné pohromy (mor 1663). Ani začiatkom 18. storočia nemožno hovoriť o rozkvete tunajšej oblasti poznačenej protihabsburgskými vojnami. Podľa daňového súpisu z roku 1715 bolo v Komáranoch zaevidovaných až 10 opustených a iba 9 obývaných usadlostí, z toho bolo šesť sedliackych a tri želiarske.
1774
Nasledujúce desaťročia priniesli väčší pokoj. Po nástupe Márie Terézie na cisársky stolec sa práve táto panovníčka snažila uskutočniť rozsiahlejšie reformy. Jednou z nich bol aj urbársky patent. Urbárska regulácia sa v Komáranoch uskutočnila v roku 1774. Bol spísaný urbár, v ktorom je v obci evidovaných 37 domov, 22 sedliackych usadlostí, jedna domácnosť želiarska a dve podželiarske. Uvádzané usadlosti užívali Rodový erb Bensikovcov oráčiny spolu na 217 meríc, lúk na 58 jutár. K miestnym zemepánom patrili rodiny Forgáchových a Barkóczyových, ktorí od svojich poddaných požadovali hlavne robotné povinnosti. Sedliakom pri ich plnení poskytovali na určité obdobie aj dobytok, neskôr im ho odobrali, ale pritom povinnosti zmiernili. Niektorí sedliaci v podobe zemepánskeho deviatku odovzdávali časť naturálnej renty z ozimín.V obci bol zavedený dvojpoľný systém hospodárenia.
17. – 18. storočie
V 17. a 18. storočí patril k významným vlastníkom obce rod Bencsikovcov, ktorý mal svoj pôvod v Chorvátsku. V roku 1242 získali od kráľa Belu IV. majetky v Nitrianskej, Špišskej a Šarišskej stolici. Zakladateľom zemplínskej vetvy sa stal Ján, ktorý používal prídomok „Komoróci“, pravdepodobne už v 17. storočí. Ako uvádza maďarský historik Béla Kempelen, ktorý spracovával rodokmeň Bencsikovcov, jeden z nich, Juraj Bencsik narodený v roku 1764, ženatý s Julianou Draveckou, bol po úmrtí v roku 1792 pochovaný v Komáranoch. Z tohoto rodu pochádzali aj významní župní funkcionári, napr. Štefan Bencsik, hlavný slúžny v Zemplínskej stolici v roku 1843.Tento rod mal aj svoj erb. Tvoril ho modrý štít a na ňom po zelenej pažiti kráča zlatý lev nesúci v prednej končatine zlatú hviezdu. Klenotom erbu je z koruny vyrastajúci, šabľou vyzbrojený husár.
